Tento projekt finančne podporil Bratislavský samosprávny kraj– najlepšie miesto pre život
Organický vývoj súčasnej ženskej maľby. Tri maliarky hovoria v Jurkovičovej teplárni o tom príroda súvisí s náhodou a prijímaním chýb.
Výstava troch žien – maliarok Žofie Dubovej, Patrície Koyšovej a Kristíny Mesároš v Jurkovičovej teplárni v Bratislave ponúka vhľad do súčasných podôb média maľby, asociovaného primárne so ženskou tvorbou. Hľadá pritom prieniky medzi dvoma významami slova organický ako prírodný, ale i prirodzený v kontexte krajiny, ale i v akceptácii prirodzeného vývoja a náhody (nielen) v umeleckých technikách, ktoré naväzujú na prírodné javy.
Príroda a umenie v minulosti často stáli proti sebe. Ako mužský a ženský princíp, jin a jang, dve polovice sveta, ktoré navzájom kontrastujú. A to napriek tomu, že sa ženy a krajiny stávali častým námetom umenia, ktoré ich „kultivovalo“ a interpretovalo svojím civilizačným okom. O to viac je zaujímavé v dejinách umenia sledovať smerovanie, ktoré tieto dva dlho oddelené aspekty prepojilo v záujme o organické princípy, ktoré včleňovalo do výtvarných postupov.
Hoci hlavným poľom tejto myšlienkovej línie sa stal objekt, happening či inštalácia, výstava v Galérii DOT od 7. júla ponúka vhľad do súčasných podôb média maľby, asociovaného primárne so ženskou, lyricky prírodnou tvorbou. Kurátorka výstavy Jana Babušiaková pritom hľadá prieniky medzi dvoma významami slova – organický ako prírodný, ale i prirodzený. Krajina a jej podoby v rôznom stupni divokosti a kultivácie je námetom, ktorý sa v dielach všetkých troch autoriek objavuje. Či už v primárnom skúmaní Žofie Dubovej, v jej metaforickom pretváraní Kristíny Mesároš, alebo v sekundárne sa vyjavujúcom princípe krajinných prvkov v abstraktnej tvorbe Patrície Koyšovej.
Zároveň však majú odhodlanie k experimentu. Sledujú postupnosť vývoja s akceptáciou nejasnosti výsledku, povolením náhody či vybočenia, ktoré autenticky prijímajú. Či už je to v rovine techník a výtvarných postupov, ako je to u Žofie Dubovej, experimentujúcej s možnosťami a obmedzeniami plátna ale i farbou, ktorých konečné vyznenie je silne ovplyvnené náhodou. Mení fokus z centra na okraj, ktorý získava vlastný hlas popri maľbe, vytiahnutý zo zadnej strany do popredia. Dubová pritom pracuje s danosťami tejto inak neupravovanej časti obrazu a pretvára ho na priznaný významový prvok. Jej krajina je plnokrvná a prežívaná na vlastnej koži, podobne ako jej experiment s plátnom, ktoré vychádza z praktických skúseností s napínaním a z toho vyplývajúceho poznania i týchto jeho častí. Podobne pristupuje k práci so sklom, ktorého vlastnosti podmienené svetelnými podmienkami využíva v rámci inštalácie opretím o stenu.
Patrícia Koyšová známa skôr abstraktou maľbou, dlhodobo včleňuje experiment do svojej tvorby, pričom veľkú úlohu v nej hrá náhoda a netradičné postupy i akceptácia chýb a kazov, ktoré so sebou môžu priniesť. V najnovších dielach sa pritom odkláňa od technického spôsobu maľby smerom k ťahu štetcom a experimentu s maľovaním pomocou metly. Vznikajú takmer meditatívne, dynamicky šrafované štruktúry inej krajiny, majúce vizuálny základ v abstrahovaných krivkách vrásnení či zvlnených technicky obhospodarovaných lánoch polí, typických pre naše súčasné vidiecke scenérie. Otvorené su však i iným, širším interpretáciám, pričom však diváka stále konfrontujú s akousi prirodzenou dynamikou založenou na fyzikálnych či animálnych silách ako je vírenie, či krúženie vtáctva.
Zo zvnútornenej perspektívy sebauvedomovania zas pristupuje k tomuto princípu Kristína Mesároš, ktorá v osobnej symbolike prírodných či krajinných prvkov otvára tému osobného rastu. Ten sa v jej svete deje skrze chyby a slalom pomedzi náhodné stretnutia a neplánované odbočenia. Symbolmi, ktorými ich personifikuje sú predovšetkým člny, ktorých pohyb v imaginatívnosťou prefiltrovanej vodnej krajine možno prirovnať k životnej ceste. Môžu pokojne plávať, Mesároš ich však často zobrazuje i ako prevrátené, nefunkčné alebo zakotvené na nesprávnom mieste, opustené a pomaly deštruované počasím. Intuitívne tak v nich možno nachádzať pendanty peripetií našich súkromných i kariérnych životov, ktoré síce kormidlujeme ako najlepšie vieme, ale sú do veľkej miery vedené i náhodou.
Na inej, vnútornej rovine tak tieto autorky definujú svoje prepojenie s prírodným princípom, ktorý na rozdiel od lineárneho, predpovedateľného vývoja predpokladá nejasnosť. Namiesto plánovania sa zmieruje s náhodilosťou, necháva sa unášať nedokonalým a autentickým vývojom. Ten sa deje na základe istého princípu, jeho presný dopad a výsledky sú však neisté, podobne ako prírodné javy, formujúce pohoria, vrásnenia či vodné toky. Výstava potrvá do 7. 8. 2022.
_ Výstava je realizovaná s podporou Fondu na podporu umenia
