Diela Vlasty Žákovej, ktorá vo svojej tvorbe dlhodobo využíva danosti textilu, často zachytávajú pohľady do sveta súčasných ženských hrdiniek v šitých objektoch či obrazoch. Jej cyklus Párty, ktorý započala v rokoch 2007-2010 ukazoval radosti ale aj konzekvencie bujarého oslavovania – vyzývavo tancujúce, odhaľujúce sa mladé ženy, ale i tie spoločensky a alkoholom zmorené a sediace v kúte. Toto rizikové, ale odviazané správanie bývalo v tom čase zaznamenávané na digitálne fotoaparáty, pričom estetiku fotografií v sebe niektoré diela jej staršieho cyklu nesú.
Súčasný svet smartfónov a žitia online 24/7 má oveľa väčší potenciál zaznamenávania, zverejnenia a potenciálneho „zvirálnenia“ všetkých našich pokleskov a nedokonalostí. Tlak na dokonalosť našich tiel, tvárí, odevov a domovov sa znásobil. Nie len v čase, keď chceme, ale stále, v každom momente a navždy, pričom neustále musíme vyzerať tak, ako by sme sa ani nesnažili. Preto je na mieste polemizovať, ako aktérky Žákovej diel vyrástli do sofistikovanej podoby, ak sa už namiesto pre zábavu nadchýnajú pre tie najväčšie trendy.
Názov jej najnovšej samostatnej výstavy pôsobí ako z detektívky či série true crime žánru, kde ženské obete a ich násilný odchod zo sveta hrajú prím. Fragmenty ženských tiel na jej obrazoch sú prerastané hubami a sprevádzané krásnymi, ale parazitickými lišajníkmi, ktoré evokujú rozpad či rozklad. Hoci ich význam je možné čítať aj doslovne skrze príbehy umučených a pohodených mladých žien, dôležitou vrstvou diel je práve ich metaforický význam. Končatiny, či len topánka ako odkaz na jej nositeľku sa objavujú obklopené esteticky príťažlivými, ale pohlcujúcimi elementami. Sú to kryštály, vlky či rôzne prírodniny, ktoré si berú telá týchto žien a medzi nimi aj samotné telesné fragmenty získavajú „krásu deformovanosti“ (formosa deformitas), ktorú je niekedy možné nájsť v neštandardných, šokujúcich až odpudivých výjavoch.
Krehké a feminínne Žákovej hrdinky sú obalené v luxusných látkach, v čipke a kožušine. V túžbe po dokonalosti sa dusia a vnútorne hynú, nezriedka v podobnej zmesi kontrastných vzorov a materiálov, aké autorka kombinuje vo svojich maximalistických látkových kolážach. Ukryté v pohodlí svojich moderných „budoárov“ – úhľadných domčekov satelitnej zástavby za vysokými múrmi strácajú samé seba. Je ťažké prehliadnuť skrze tieto závoje súkromia, ale náznaky tu sú.
Napríklad v objekte Ruka je žena redukovaná na posledné gesto zachytenia sa, pričom zvyšok tela sa stratil, ostal len zdrap kožušinového kabáta na zemi. V diele, ktoré pomenúva celú výstavu je výraz tváre s upreným pohľadom a pootvorenými ústami rovnako erotický ako tragický – ide o posledný nádych, prebudenie z letargie či medikamentami vyvolaný stav? V diele Svadobný deň autorka použila časť čipky z ktorej si sama šila svadobné šaty aj svoj autoportrét.
Zlatá farba symbolizuje obrovské očakávania ktoré mladá žena má zo svojho svadobného dňa, vypätie síl pri príprave a krvácanie zas následné nenaplnené očakávania či situácie, ktoré tento od detstva očakávaný deň zničia.
Strojová výšivka tejto glamour rozprávke pridáva výpovednú kresebnú vrstvu. Niť je v tejto sérii prostriedkom jemného vykreslenia krásy ženských tvárí, ale aj chaoticky prepojeného podhubia, ktoré sa ponáša na ďalší ženský element – dlhé rozpustené vlasy. Konformizmus a udržiavanie perfektnej fasády napriek nenaplneným očakávaniam je zlatou klietkou bez možnosti úniku. Žáková pritom však nezabúda upriamovať pozornosť aj na opačnú stranu bez mladosti, krásy a luxusu. Solitérom výstavy je dielo Posledné spomienky, ktorého hrdinkou je naopak stará žena na hranici biedy pasúca morky, nad ktorou sa ako opar vznáša spomienka na mladosť a nenaplnené sny.
