Tero Abaffy / Pavilón šeliem

———

Mladá maliarka Tero Abaffy sa v aktuálnej tvorbe vydáva na prieskum nových teritórií.
Poznáme ju ako autorku tzv. Pičurdy – postavy, ktorá je stelesnením a kritickým komentárom (nedosiahnuteľného) ideálu súčasnej ženy. Témy súvisiace so ženským prežívaním a identitou umelkyňa neopúšťa, ale rozširuje obsahovo aj formálne. Jej posolstvo sa stáva univerzálnejším, výtvarný jazyk odvážnejším a expresívnejším. Kým predtým pracovala s estetikou sociálnych sietí a reklamy, dnes čoraz viac experimentuje s voľnejším rukopisom, netradičnými materiálmi, zjednodušením tvarov až smerom k abstrakcii. To podstatné zostáva – dôraz na oči, prípadne typický úsmev. Jej nové uvažovanie presahuje hranice rámu a expanduje do priestoru okolo maľby. Obrazy sa transformujú na objekty, niekedy až inštalácie.

Obdobne ako forma, rozširuje sa aj maliarkin tematický záber. Od problematiky sociálnych sietí presúva ťažisko záujmu k snom, ktoré slúžia ako správy z nevedomia a katalyzátory bdelých zážitkov. V snoch stretávame samy seba, dotýkame sa svojich tieňov, ale môžeme tam nájsť aj vlastnú netušenú silu alebo “spirit animal”. Tak, ako v staršej tvorbe skúmala rôzne aspekty toho, čím môže byť súčasná žena, dnes akoby sa pýtala, ktoré z týchto rolí a ašpirácií sú skutočne autentické? Žijeme v dobe pretlaku informácií a podnetov, implantovaných túžob. Naša pozornosť je opantaná neustálym prívalom obrazov, ale my pritom zabúdame na vlastnú esenciu, sme spiaci/e. V tomto stave bdelej anestézie môžu byť naše nočné sny paradoxne tým priestorom, kde sa stretávame so svojou hlbšou podstatou, kde sme bližšie k “prebudeniu”.

Vnútorná sila a autenticita je zosobnená divým zvieraťom, šelmou. Maliarka v rôznych podobách ohmatáva možnosti, ako sa s touto silou (výtvarne) spojiť. Ženské postavy na obrazoch sa so šelmami hrajú, objímajú, milujú, jazdia na nich. V ďalšej fáze sa na ne menia, ľudská postava splýva so zvieracou a táto vízia môže byť príťažlivá, groteskná, alebo aj desivá. Ambivalencia vzťahu medzi vedomým “ja” a temnou divokosťou je vyjadrená v dielach, ktoré sú na hranici figurácie. Škvrny zvieracieho kožucha vynárajúce sa z temného pozadia, kde nemožno rozoznať nič konkrétne. Vibrujúca silueta čierneho tela. Svet stráca obrysy, sny sa miešajú so skutočnosťou, “ja” so zvieraťom. Vyvrcholením sú potom surrealistické “chlpaté” obrazy-objekty,
ktoré sú spojením živočíšnosti s umelosťou a sú rovnako lákavé, ako strašidelné.

Názov výstavy Pavilón šeliem odkazuje na fakt, že divokosť síce môže byť na dosah, ale nikdy k nej nemáme plný prístup. Často sa zdá, že je za sklom ako zvieratá v zoo. Nikdy si nemôžeme byť istí, či nie je len nedosiahnuteľnou ilúziou. Tero Abaffy nám však umožňuje aspoň k nej nakuknúť a pripomína našu odvekú a zdieľanú túžbu naplno sa s ňou spojiť.