Hovoriace prsty stromov

Helen Toth - Hovoriace prsty stromov

Výstavu otvorí: Juliana Mrvová
Adresa: DOT. Contemporary Art Gallery, Lazaretská 13, Bratislava, 81108
Trvanie: 15.8. – 10.9. 2017

--

Helena Tóthová : Hovoriace prsty stromov, v galérii Dot

Výstava Heleny Tóthovej Hovoriace prsty stromov je jej druhou samostatnou prezentáciou v tomto priestore. Za obdobie približne jedného roka sa autorkina tvorba posunula k osobnejšej výpovedi a analýze svojho miesta na svete. Okrem toho Helena rozvinula kresliarsku sériu lesov, stromov a konárov, z ktorej sa odvinula aj jej nová maliarska tvorba. Formálne tiež na výstave pribudlo médium inštalácie - v podobe akéhosi kabinetu kuriozít zo zozbieranej lesnej pôdy a vody z horských potokov.

Jej tematický okruh sa presunul z ohradeného priestoru záhrady do neohraničeného lesa, voľnejšieho priestoru pre pohyb fyzický aj maliarsky. Názov výstavy nám napovedá, že les sa pre Helenu stáva zásadným útočiskom ako v tvorbe. tak aj v živote. Živý les hovorí s autorkou prostredníctvom svojich konárov, ktoré Helena zbiera a následne využíva na tvorenie kompozície pomocou meotaru.

Helena vstupuje do lesa a zaznamenáva pocity fotografiou, či kresbou a nakoniec maľbou. Z lesa si však odnáša aj jeho hmotné súčasti - zeminu, mach, konáriky aj veľké haluze. Z konárov neskôr v ateliéri skladá obrazy a hlinu a vodu z lesa ponúka v galérii ako kus prírody "ktorú sme si vzali domov". Pojem domova a útočiska je tu kľúčový - les, ktorý si Helena odnáša domov je zároveň jej útočiskom aj domovom.

Spleť haluzí evokuje úkryt a konáre zavesené vo vzduchu hovoria o ľudskej prítomnosti v lese. Nie je to les reálny a ani nevzniká premaľovávaním odfotografovanej reality lesa. Vzniká v imaginácii autorky, v jej túžbe o priblíženie sa k nemu, v túžbe s ním komunikovať a dotknúť sa živých rúk lesa.

Určite je v tejto túžbe aj čosi nereálne, či skôr sureálne, podobne, ako v obrazoch konárov visiacich v horizontálnej polohe na takmer neviditeľných šnúrkach. Avšak vysnívaný les, ktorý nám poskytol útočisko pred prílišnou váhou sveta, tiež nie je reálnym východiskom z existenciálnej situácie, ktorú autorka pociťuje.

Aj keď takémuto maľovaniu môžeme prisúdiť čiastočne terapeutickú úlohu, zostáva výpoveďou o svete, ktorá s nami dokáže komunikovať.

Jej podstata a jej "korene", či skôr konáre, sa ešte naliehavejšie vyjavujú v znepokojivých autorkiných kresbách. Helena experimentuje s jednoduchým námetom a opakovaním tej istej témy, ale v jej variovaní je istá nástojčivosť. Musím namaľovať toľko stromov, až dosiahnem určitú dokonalosť. Nepripúšťa si možnosť, žeby sa téma dala ľahko vyčerpať.

O opakujúcom sa motíve horizontálne zaveseného konára hovorí sama autorka, že "si zavesila svoje neistoty". Svoje pochybovania maliarske, ako aj životné, odnáša do lesa z ktorého prináša už čistú pôdu pre ďalšie obrazy. V inštalácii zavarovacích fliaš so zakonzervovanou "krásou", či iným atribútom jej lesa, k nemu Helena pristupuje skôr vedecky, v kresbách analyticky a v olejových plátnach emotívne a subjektívne.

Celok výstavy tak pôsobí ako sonda do hlbín lesa, ako aj do uvažovania a túžob samotnej autorky.

Text Juliana Mrvová

* Výstavu podporil fond na podporu umenia