Maliarka Lucia Oleňová sa dlhodobo venuje téme krajiny, pričom je veľkou pozorovateľkou jej štruktúry, zloženia a komplexnosti. Krajinu interpretuje pomocou prežívania na vlastnej koži, preto je pre ňu nesmierne dôležitá interakcia s konkrétnym miestom a jeho pozorovanie v čase – jednak v krátkom časovom úseku pri tvorbe plenérovej akvarelovej maľby či skice, počas ktorej sleduje drobné atmosférické a svetelné zmeny v prostredí, ale i v dlhodobom kontexte charakteru krajiny a jej zmien, ktoré sa dejú postupne a nebadane ako je miznutie vody v krajine.
Lokalita dunajských lužných lesov, ktorú si zvolila pre realizáciu svojej najnovšej série obrazov, pozná od detstva a preto ju aj veľmi citlivo vníma. Táto oblasť prechádza aktuálne stavebným boomom, ale dotýka sa jej aj zmena klímy, ktorá zásadne mení ráz tohto jedinečného územia. Oleňová do neho vstupuje v jesenných a zimných mesiacoch, kedy sa ráz krajiny mení a do popredia sa dostávajú holé konáre stromov a suché trávy, ktoré môžu evokovať symboliku vanitas (pominuteľnosť), ktorú často inštinktívne spájame s obdobím zimy. Postupné ustupovanie zelene Oleňovej pritom dalo možnosť sústrediť sa na tie menej viditeľné časti enviromentu: na mŕtve drevo a korene, ktoré v rovnováhe ekosystému zohrávajú významnú úlohu vo vzájomných viac či menej viditeľných interakciách ako aj na proces vysychania korýt riek a jazier, ktoré tematizuje okrem iného pomocou vrstvenia akvarelových ťahov.
Názov výstavy Dunajské korene pritom odkazuje nielen na túto organickú zložku lužných lesov, ale predovšetkým na náš vzťah ku krajine, záujem a dlhodobé zaujatie, ktoré nám môže pomôcť správne interpetovať a reagovať na komplexné zmeny, ktoré nás obklopujú.
