Gender brand / Značka pohlavia Kurátorka: Danková Zuzana Trvanie výstavy 22. 5. – 10. 6. 18 Lucia Dovičáková, Mária Machatová, Mária Matrková, Ivana Šáteková Viktor Fuček, Tomáš Nemec, Martin Piaček, Viliam Slaminka
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia — Výstava je reflexiou na súčasné pojmy, ktoré v spoločnosti rezonujú od konca 90. rokov. Otázky feminizmu, rodových stereotypov alebo dokonca takzvanej gender ideológie sú v politickej, náboženskej a sociálnej sfére vzhľadom na ich komlexnosť objektívne nezodpovedané. V osobnej oblasti je napriek tomu dôležité tieto témy naďalej rozvíjať, apráve umenie je vtomto prípade prostriedkom komunikácie, ktorý dokáže úderne prehovoriť. Výstava reflektuje dve línie problematiky ženskosti a mužskosti. Prvá línia poukazuje na rozdiely mužstva a ženstva vkritickej rovine. Otvára otázky: očakávania spoločnosti vykonštruované na základe pohlavia alebo rodu, potlačovanie života na úkor rodiny, prispôsobenie sa novej úlohe rodičovstva, tlak rodiny a spoločnosti na úlohu otca a úlohu matky, rozdiely ktoré napriek rovnoprávnosti ademokratickým princípom súčasnej spoločnosti naďalej ženy aj muži pociťujú.
Jednou z najvýraznejších autoriek, ktoré sa otvorene priznavajú k feministicky poučenej tvorbe, je Lucia Dovičáková. Vizualizáciou každodenných aktivít, obohatených o vyostrený a vygradovaný moment, pričom však autorke nechýba hravosť a humor,docieľuje u divákov a diváčok uvedomenie si absurdity daných momentov, zvykov a správania. Obyčajné situácie, ktoré bežne nereflektujeme, a ktorých problémovosť denne prehliadame, ukazuje v kritickom svetle. V diele Housewife stvárňuje predstavu o dokonalej starostlivej žene, ktorá rezonuje v mužoch od dávnej minulosti až po súčasnú dobu. Rovnako v diele Mama je žena, z ktorej sa stala matka, bez potrieb a sexuality. Erotickým symbolom ostáva len do tej doby, kým nemusí existovať len pre rodinu. Napriek tomu je to stále ta istá žena a stále má odložené symbolicky svoje Červené topánky.
Neprijatie Istanbulského dohovoru (prevencia násilia, ochrana žien, stíhanie páchateľov…) v rámci slovenskej legislatívy podnietilo Ivanu Šátekovú k vytvoreniu „dobitých žien“, ktoré napriek svojim zraneniam a otvoreným ranám držia estetickú pózu a formu zvodkyne. (Diela boli realizované k výstave „Boli tam ľudia aj ženy“, kurátorka výstavy: Silvia Čúzyová. Výstava bola pomenovaná jedným zo slovenských prísloví, ktoré je možné nájsť v súbornej zbierke folkloristu, básnika, prozaika, evanjelického kňaza apedagóga Adolfa Petra Zátureckého: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia (1897). „Boli tam ľudia aj ženy“ – patrí k formuláciám, ktoré v prozaickej a pravdepodobne zvykovo ustálenej rovine reflektovali chápanie a postavenie ženy v slovenskej spoločnosti spred cca 120 rokov. So šokujúcou pragmatickosťou je tu predstavené marginalizovanie žien a ich „tradičné“ umiestnenie do rodiny a domácnosti. Ivana Šáteková dáva svojou výtvarnou reflexiou – s originálnym humorom azmyslom pre provokáciu – podnet na zamyslenie, čo ztýchto tradičných naratívov a spôsobov uvažovania pretrváva aj do súčasnosti. )
Viliam Slaminka pristupuje k spracovávaniu tém cez neustály koncept hry. Diela pôsobia hravo a bezstarostne, no napriek tomu reflektujú súčasné sociálne problémy. Transformáciou hračkárskej žehličky ( Podľa vzoru muž ) na „army look” sleduje umelec zatraktívnenie tejto stereotypne vnímanej ženskej práce do podoby, za ktorú sa žiadny “správny” chlap nemusí hanbiť. Protikladom k „drsnej“ armádnej žehličke sú ružičky z ponožiek. V tejto polohe nakoniec vyvstáva žehlička ako strážkyňa ponožkovej záhrady. Black and white collection a Zberateľský omyl predstavujú mužské trofeje ( prsia,nohavičky ), alebo skrátka to, čo mužov na ženách najviac priťahuje, zredukované, oklieštené len na to naozaj “podstatné”.
Viktor Fuček volí v tvorbe rôzne prístupy na vyjadrenie komplexného systému ľudskej bytosti. Podobne v diele „Môžu muži plakať“ sa cez video performance zamýšľa nad spoločensky prevládajúcim názorom, že „muži nikdy neplačú“. Vdiele Mal by som vychádza z myšlienky, že pravý chlap by mal najprv postaviť dom, vysadiť strom a splodiť syna. Je to však naozaj tak? Osobne to vníma ako nátlak, vec, ktorú musí za každú cenu dostať do hlavy. Každú časť výroku preto musí napísať stokrát ako školský trest. Inštalácia Martina Piačeka nadväzuje na tento údel muža. Predstavuje jeho menej známu intímnejšiu polohu tvorby autoportrétov. Stvárňuje neprimeranú formu tlaku na mužskú osobnosť a vyrovnávanie sa s otcovskou rolou. Druhá poloha výstavy predstavuje intímne momenty muža a ženy, komfortnú zónu ženstva, mužstva a slobodné narábanie s vlastnou sexualitou.
Maľba Tomáša Nemca zachytáva skrátka to, čo ho zaujíma. Expresným rukopisom stvárňuje svoje tu a teraz. Svoju sféru intímnosti posúva na úroveň obnaženosti v najširšom zmysle slova. Reflexia mužskej nahoty je v tradičnej oblasti výtvarného umenia už oddávna, kult ženského tela a zmyslovosti však v súčasnej dobe spôsobil, že mužský akt je len minoritnou záležitosťou. Sústredenie sa na telo prechádzalo v jeho tvorbe vývojom od klasického motívu kúpania, až po niekoľko motívov z pornofilmov. Predmetom jeho záujmu o telesnosť sa stala napriek jeho homosexuálnej orientácii aj jeho kamarátka Štěpánka ( burlesque performer Stephanie Van Der Strumpf ), ktorá stelesňuje Tomášov pohľad na esenciu ženskosti, sexuálneho symbolu a ženskej nezávislosti.
Vdielach autoriek Márie Machatovej aMárie Matrkovej nepredstavujú fragmenty tiel erotické objetky, ich zámerom je evokovať pocitové vnímanie príjemných okamihov ženstva. Obrazy zachytávajú telá v naturálnej podobe, vprirodzených momentoch uvoľnenia. Spodné prádlo a drapéria predstavujú obal, vonkajšiu vrstvu a ochranu tela, ktorá prichádza do kontaktu so ženou a ako najintímnejší odev tiež evokuje tajomstvo, dôvernosť a prvý dotyk. Mária Machatová vychádza z myšlienky, že telo zrkadlí myseľ a podvedomie. Jej diela sú obrazom emočných pohybov tela, vychádzajúcich z vnútra ženy. Mária Matrková zobrazuje ženy v každodenných rituáloch, v momentoch, v ktorých sa ženy cítia pohodlne.
