Boris Sirka / Chasing Dopamine

Výstava Borisa Sirku CHASING DOPAMINE predstavuje výber jeho malieb za obdobie posledných dvoch rokov a zároveň tvorí ucelený ideový a formálny cyklus. Hneď na úvod je ale potrebné povedať, že ak niečo vo všeobecnosti charakterizuje Borisovu tvorbu tak je to rozmanitosť – pestrý a široký repertoár nielen maliarskych prístupov, ale i žánrov a médií. Len málo maliarov a maliarok jeho generácie vystriedalo toľko formálnych metamorfóz bez väčších výkyvov odborného či komerčného záujmu. Ako jeden z dôkazov možno napríklad uviesť aj fakt, že vo finále ceny Oskara Čepana sa ocitol v roku 2003 ešte ako študent košickej Fakulty umení a neskôr v roku 2018, krátko pred svojou štyridsiatkou, s výrazne odlišným maliarskym jazykom a inšpiračnými zdrojmi. Samozrejme základom jeho tvorby vždy bola kresliarska bravúra spojená s precíznosťou a dennodenným pracovným nasadením. To všetko však neustále podroboval experimentovaniu so širokými možnosťami akrylovej maľby. Prejavom výraznej autorskej invencie a odvahy bolo pred niekoľkými rokmi aj vykročenie do tretej dimenzie v podobe sochárskej práce – od drobných plastík, k pomerne monumentálnym dielam predstavených aj v exteriéri. Práve haptickú skúsenosť s dovtedy len maliarskou figúrou odrážajú aj jeho aktuálne prezentované maľby. Často mohutné, priam sochársky poňaté figúry, ktoré striedajú dynamické i pokojné gestá, rámcuje výrazovo dominantná farebnosť. Dovolím si tvrdiť, že práve maľby, ktoré môžete vidieť na tejto výstave, predstavujú isté vyvrcholenie Sirkovej tvorby kde zúročuje roky poctivej remeselnej autodrezúry. Jeho obrazy predstavujú syntézu niekoľkých doteraz separátne použitých maliarskych metód, ktoré postupne navrstvuje a vytvára miestami až reliéfny efekt kombináciou štetcových techník.

Čo sa týka ideových východísk a inšpiračných zdrojov, môžeme na týchto maľbách sledovať dve základné roviny. Prvú výraznejšiu, tvorí akcentovaná telesnosť, kde sa práve telo stáva nástrojom mentálneho uspokojovania. Ide o jeho osobný prístup, ktorý ale zároveň reprezentuje vnútorný nepokoj, ba istý druh závislosti na nových vnemoch a výzvach. Tento nepokoj tu bol už od počiatku jeho tvorby avšak spôsoby jeho upokojenia sa časom, resp. vekom menia. Tento zmenený prístup k životu a umeniu vcelku vystihuje pojem hypermoderny, ktorý opísal už pred dvadsiatimi rokmi filozof a sociológ Gilles Lipovetsky. Postmoderné hic et nunc sa mení v potrebu neustále predvídať, plánovať a uvedomovať si výzvy, ktoré prinesie zajtrajšok. Dnešné prežívanie vedie od pôžitku k úzkosti a späť, má v sebe množstvo paradoxov a ambivalencie. Naháňanie dopamínu sa už neodohráva v zadymených hudobných kluboch, ale na cyklotrasách a keď už si občas dopriať nejakú neresť, tak v čo najhygienickejšej forme. Postavy jeho obrazov sa však napriek tomu nedokážu zbaviť istej znepokojivej temnoty. Navzdory všadeprítomnosti hedonistických výziev silnie nepokoj, frustrácia, spoločenský i osobný pocit ohrozenia. Šport často prináša zranenia, vyčerpanie občas býva fatálne. Sirkove dynamické figúry deformuje vypätie a rýchlosť (napr. Le Tour du Monde en Feu, Toxic pool, Beauty of Speed), ale sprevádzajú ich občas aj prízraky spomínaného nebezpečia (When I’m on an evening swim, my mind goes dark). Boris počas obdobia tvorby týchto obrazov, zažil aj situáciu keď telo neprináša len radosť, ale i starosť a bol dlhší čas skoro imobilný. Jeho následný pobyt v kúpeľoch vniesol do jeho obrazov až antikizujúcu stíšenosť postáv levitujúcich v prostredí abstrahovanej prírody alebo architektúry (napr. Rude Spa Guest, Treatment House) Tu sa práve objavuje aj druhá, menej výrazná inšpiračná linka, ktorou je ozvena modernistických avantgárd. Metafyzické a surreálne motívy krajín menších formátov (napr. Level 1, Level 2, Level 3) sú určené najmä tým, ktorí sú zvedaví aj na detail prostredia z jeho veľkých kompozícií, kde si väčšinu pozornosti prisvojujú figúry. Autor nimi tak obohacuje svoj žánrový repertoár a ponúka hlbší pohľad do sveta svojej imaginácie.
Peter Tajkov