Lucia Dovičáková
Ave Eva
vernisáž: streda, 22. januára o 18.00
trvanie výstavy: 23. 1. – 29. 2. 2020
kurátor výstavy: Beáta Jablonská
*Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
—
Lucia Dovičáková (1981) je absolventkou ateliéru súčasnej maľby Rudolfa Sikoru na Fakulte umení v Košiciach. V roku 2006 sa stala finalistkou Ceny Oskára Čepana, v roku 2011 sa stala laureátkou ceny Tatra Banky Mladý tvorca. Autorka je ostrou pozorovateľkou každodenných, okrajových a zdanlivo banálnych tém ženského bytia, ktorých banalita je v jej maliarskom podaní provokujúca a ironizujúca. Obsah jej obrazov pritom korešponduje s výrazným štýlom, s afinitou k naivnému, „neakademickému“ prejavu, ktorému nechýba poriadna dávka individuality a recesie.
Poznámky k výstave Lucie Dovičákovej AVE EVA v Galérii DOT.
Prednedávnom sa Lucia Dovičáková v rozhovore s Janou Močkovou pre Denník N na chvíľu vrátila k detským hrám: „Vždy, keď sme sa išli hrať, tak mi pripadla úloha pasívnej ženy, čo mi prekážalo. Chcela som byť aktívnou hrdinkou a také som aj hľadala. Od detstva som sa pýtala, prečo nie sú v knihách či vo filmoch akčnými hrdinami aj ženy a nie iba muži“. Dnes sa už asi nepýta, vie ako svet funguje. Teda rešpektuje ho, ale v mnohom nesúhlasí. Odvráva, háda sa a skúša sa dohodnúť zo svojho miesta, ktoré obsadila takmer všetkými spoločenskými a rodovými rolami, ktoré jej doterajší život vedel ponúknuť. Je dcérou, manželkou, matkou, exmanželkou, umelkyňou, maliarkou, doktorandkou, ….. Na slovenskej výtvarnej scéne je už takmer pätnásť rokov a vyzerá to tak, že keby nebola, asi by sme ju museli vymyslieť. I keď umelkýň je v súčasnom umení dosť, ale tých, ktoré sa dokážu s kritickým hlasom vyrovnávať s nástrahami života, nie je až tak veľa. Možno je to aj tým, že v našich dejinách umenia víťazila mužská sila a ženy skôr ako múzy umenia s prívlastkom „ženské“ , okrášľovali „ich“ bojiská. Netreba ale zabudnúť, že autorkami zásadných, prvých gest a činov slovenskej výtvarnej histórie boli neraz, aj ony. Ester Šimerová-Martinčeková ako jediná z vtedajšej po februárovej vystrašenej výtvarnej obce v roku 1949, verejne bránila abstraktné umenie a postavila sa proti diktátu socialistického realizmu. V šesťdesiatych rokoch to bola Jana Želibská, ktorá ako prvá sa pustila do tém fyzickej intimity, sexuality a erotiky a sochárka Mária Bartuszová bude pravdepodobne prvou umelkyňou – umelcom v dejinách nášho umenia, ktorá bude mať koncom tohto roku samostatnú výstavu v londýnskej Tate Gallery.
Lucia Dovičáková začínala ako „zlé dievča“ mladej výtvarnej scény. Štartovala z Košíc, kde absolvovala vysokoškolské štúdium. Jej vtedajšie maľby, by sa dali nazvať aj ako „historky zo života“, v ktorých ironizovala a priam sa vysmievala konvenčným a našsky tradičným predstavám o slušnom dievčati, sexi priateľke, či osudovej žene. Ale aj z tabu tém akou je materstvo a obraz bohabojnej a láskyplnej matky. Jednoducho žene, ktorá ako perpetuum mobile nadpozemskej energie je patrónkou všetkých tých idealizovaných rodových, spoločenských a národných predstáv .
Lucia netvorí svoje hrdinky ako postavičky jej denníkových poznámok a ilustrácii. Projektuje príbehy, ktoré sú niečo medzi realitou a fikciou, zabalené v kultúrnej, rodovej a spoločenskej kritike. Jej feminizmus nie je narcisticky uväznený v seba-strednom psychologizovaní. Je tak trochu hnevom a vzburou, zároveň sebakritickou iróniou, je vtipom a humorom, často provokujúcim laškovaním. V príbehoch je úderná, v komentároch briskná a v maľbe a kresbe má rada uletenú nedôslednosť, predstieranú neškolenosť, akoby chcela dať „obraz na prvú“. Ale zároveň sa vie vyhrať až s filigránsky realistickým detailom, na ktorom potom stavia pointu obrazu a v akvarelovej technike podáva priam majstrovský výkon.
Lucia Dovičákova v tomto čase píše doktorandskú prácu. Formuluje a hľadá obraz seba samej, miesta vo výtvarnom umení, obzerá sa po súvislostiach a širších kontextoch. V jednej z kapitol vystihla to podstatné, čo robí ženy a mužov v umení rozdielnych. A možno aj to, čo každá musí vybojovať v súboji so samou sebou: Ak ste muž, máte to šťastie, že ste univerzálny – od narodenia. Lebo jednoducho ste a vnímate sa tak. Nemusíte nič obhajovať. Nemusíte sa cítiť trápne, že píšete, maľujete o sebe, pretože to píšete za ľudstvo. Nemusíte sa trápiť myšlienkou nakoľko je vaša práca mužská, či ženská, nakoľko sa stotožňujete s tézami, proste ste a vnímate a podávate správu“. Práca zatiaľ nie je dopísaná. Je v polčase. Nedá sa nesúhlasiť s jej pozorovaniami. Ale predsa je len dobre, že jej umenie s prívlastkom (doplniť podľa potreby) sa možno nikdy nedostane do univerzalistického panteónu umenia. Lebo ono patrí na zem.
Beata Jablonská
