Ľubomíra Sekerášová, Karolína Netolická / Anima

Anima je podľa antickej filozofie časť ľudskej duše. Na rozdiel od rozumového rácia je spojená s telom a práve táto ukotvenosť v telesnosti je tým, čo spája človeka s ostatnými živými tvormi (príbuznosť možno badať napríklad v anglickom označení pre zviera: animal). Samotný základ tohto slova je však ešte starší. Vychádza z proto-indoeurópskeho jazyka, v ktorom súvisí s dychom – podobne ako v slovanských jazykoch dych súvisí s dušou, s fyziologickým, vitálnym procesom, ktorý je spoločný pre všetky živé tvory.

Výstava Anima slovenskej vizuálnej umelkyne Ľubomíry Chylovej Sekerášovej a českej umelkyne Karolíny Netolickej sa zľahka dotýka hraníc medzi ľudským a neľudským svetom. Autorky spája nielen generačná blízkosť, ale aj záujem o veľké formáty a kresebná zručnosť, ktorú na nich prezentujú. Príbuznosť v tematickej rovine sa dotýka prírodného prostredia, ktoré je prostriedkom pre rozvíjanie metaforického o psychologických aspektoch nášho kontaktu, ale aj odpojenia od prírody. Obe autorky vo svojich programoch reflektujú špecifickú pozíciu človeka, ktorý z prírody vzišiel, ale pokúsil sa od neho oddeliť. Naše vyčlenenie z prírodnej ríše, nás od ostatných bytostí, ktorých hlasom sme nielenže prestali rozumieť, ale ich aj považujeme za podradné, či dokonca neexistujúce, nás ako druh uvrháva do samoty. Chtiac nechtiac sme však stále s prírodou spojení a podliehame jej impulzom a zákonitostiam – vrátane smrteľnosti. Život je dych – keď ho stratíme, zmizneme tak ako akýkoľvek iný živý tvor. 

Ambivalentnosť tohto pocitu sa prejavuje v dielach Karolíny Netolickej, ktorá v prírodných scenériách hľadá možnosti nadväzovania tichého dialógu medzi človekom a prírodou, pričom  človek a zviera sa tu nezriedka zamieňa. Zvieratá sa tak stávajú postavami podobnými tým v bájkach, starobylých príbehoch, kde ľudský a zvierací svet úzko súvisel. Balóny, ktoré sa v jej plátnach objavujú, majú v týchto príbehoch rôznorodú úlohu, sú zrkadlom, ľahkým nadnášajúcim objektom, cudzorodým či umelým elementom, nemenej zaujímavé však je, môžu byť plné dychu – ako kapsula, obsahujúca vzorku našej žijúcej prítomnosti. 

Hoci je Sekerášová poučená historickou maľbou, jej práca má výrazný denníkový charakter. Jej diela sú preto veľmi často zaľudnené postavami v prírode, ktorej charakter výrazne vychádza z podoby rodného oravského kraja. Jej záujmom je mapovanie vlastného prežívania a pocitov, ktoré sa spájajú okrem iného i s návštevou lesa a číhajúceho nebezpečenstva, ktoré zažíva človek vystupujúci z ním vytvorenej bezpečnej civilizácie. Môže sa tu stať korisťou a intenzívne si uvedomuje potenciál byť súčasťou potravinového reťazca. Vlastná smrteľnosť je tak nepretrhnuteľným putom s prírodou a zdieľaným údelom s ostatnými živočíchmi. Skaza a zánik bytostí a vecí je neoddeliteľnou súčasťou životných cyklov, z ktorých človek nemôže vystúpiť.

Jana Babušiaková