Martin Gerboc presents authors of the Neue Wilde

Pojem „Neue Wilde“ doteraz odkazoval k neoexpresívnym tendenciám v postmodernom umení 80tych rokov. Výstava „Neue Wilde“ uvádza tento pojem do prostredia, ktoré s „formalizmom“ svojho prvotného označenia nemá nič spoločné. Naopak, tento pojem reviduje a svojim názorom prechádza k dôrazu na epiku, naráciu, dej, obsah a „mentálny“ výraz, pri ktorých sa od pojmu „výtvarného“ presúvame k pojmu „sociálneho“. „Neue Wilde“ tak prechádza na územia „osobného backgroundu“, ktorý má s pojmom výtvarného umenia spoločné len územie, na ktorom vzniká. Na jeho teritórium sa usiluje prinášať pojmy, ktoré neraz výtvarné nie sú, a – za predpokladu, že sa o výtvarné umenie stále jedná (z pojmov estetiky je umeniu neumožnené vylúčiť samo seba) – vypovedáva v prvom rade osobnú skúsenosť, existenčný pocit a názor, tvoriace onen sociálny background, z ktorého epické umenie vychádza. Obraz (či akýkoľvek druh vizuality) sa tu tak stáva synonymom pojmu problém hneď z niekoľkých dôvodov. Napriek príbuznej vizualite (narácii, emocionalite a pod.) pre túto skupinu obrazov a objektov neexistuje nijaký zastrešujúci metajazyk, ktorý by tieto subjekty spájal pod exaktné (teoretické) pojmy, scenáre či konštrukcie. Ak pripustíme, že každý z autorov vychádza z iného sociálneho prostredia, ani ich diela nemôžu byť interpretovateľné rovnakým slovníkom. Spojivom je tu názor dekadencie, obhajoby drsnej vizuality, kubinovského temna a charovskej či rousselovskej inakosti. Nočná mora sa už ticho vznáša nad zeleným tienidlom stolnej lampy, a v štádiu presýtenia a pohltenia významom či v delíriu horror vacui, ktoré obostierajú každé nepokojné myslenie, sa vytvárajú emócie nepodliehajúce potrebe exaktne definovať samé seba.