Skupinová výstava Femme florale prepája diela 11 slovenských autoriek mladšej a strednej generácie. Jej ústrednou témou je ženskosť a príroda, ich vzájomné prepojenie, vzťah a prežívanie.
Príroda ako matka, žena ako matka, obe ako pôvod života, kde všetko funguje v cykloch. Prepojenie sily a jemnosti, detailu a celku, podstaty a otázok života, procesu zrodu a zániku, farieb života, prežívanie ženskej energie, prežívanie prirodzenosti a prírody.
Alena Adamíková (*1972, Revúca). Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. S. Stankóciho a prof. D. Fischera, u ktorého ukončila doktorandské štúdium v r. 2011. Autorka sa systematicky venuje vlastnej redefinície žánru maliarskeho portrétu. Obraz pochádza so série „infantky“, ktoré vznikli ako reakcia na text J.G.Junga, v ktorom vysvetľuje dôležitosť dopriať deťom kontakt so zvieratami. Prítomnosť nemej tváre (zvierat) predstavuje pre dieťa útočisko, tvora, ku ktorému sa vie utiekať. Zviera nepoučuje a nikdy im neradí, ale venuje im prítomnosť a útechu, dokáže s nimi zdieľať problémy. Celá séria infantiek má vždy odvrátený pohľad ako potrebu ochrany, ako vyjadrenie zraniteľnosti v detstve. Zviera predstavuje ich ochrancu a sú vybrané, aby umocnili charakterové črty.
Andrea Bartošová (*1977, Levice). V rokoch 1998-2005 študovala v ateliéri prof.Ivana Csudaia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti patrí táto autorka k azda najtalentovanejším maliarkam generácie nastupujúcej na scénu po roku 2000, a pre ktorú sa ustaľuje druhá alebo nová bratislavská škola. Niekedy je námet pre výsledné dielo dôležitý, inokedy je to v polohe odvolávky vyvolávajúcej maliarsku náladu. Autorka nanášaním priezračných maliarskych vrstiev vytvára nový optický priestor a dosahuje novú maliarsku atmosféru. Najčastejšie pracuje s riedkou farbou, dôležitá je stopa štetca, časový záznam ustaľovania farby, stekanie, zasychanie a teda vždy i nejaký moment náhody. V poslednej dobe svoje vizuálne predstavy stvárňuje aj na keramických objektoch (vázy, taniere a podobne). V rámci výstavy prezentuje svoju poslednú sériu váz z nedávnej rezidencie v Modranskej Majolike.
Kristína Bukovčáková (*1991, Bratislava). Je absolventkou z roku 2018 v ateliéri Intermediálnej konfrontácie Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe na katedre voľného umenia u doc. Jiří Davida a MgA. Milan Saláka. V najnovšej tvorbe autorka naďalej spracováva enviromentálnu tému a ponúka divákovi pohľad na súčasný svet ako výsledok mixu ekologických, ekonomických a politických kríz smerujúcich ku katastrofálnym scenárom. Z malieb vypúšťa figúry a zameriava sa na krajinu ako štruktúru prírody a zaujímajú ju dôsledky, ktoré sme na prírode zanechali.
Eva Činčalová (*1982, Bratislava) vyštudovala maľbu na VŠVU u profesora Ivana Csudaia. Patrí k výraznej maliarskej generácii, objavuje sa v „prvej várke“ absolventov IV. Ateliéru Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, jedného z rozhodujúcich iniciátorov maliarskej renesancie, v ktorom sa pohybovala v exponovaných rokoch 2003 – 2009. Súčasne sa dlhodobo venuje sérií akvarelov, na ktorých zachytáva momenty každodennosti a vytvára si tak akýsi osobný denník. Vo svojej tvorbe vychádza primárne z reality dnešného sveta. Je teda jednoznačné, že hlavné postavenie v jej tvorbe má samotný obsah. Prostredníctvom neho autorka zastavuje stále prebiehajúci čas a upozorňuje na určitý okamih prežívanej skutočnosti. Ten sa v jej očiach stáva odrezaným kúskom reality, ktorý má divákovi umožniť aspoň na chvíľu zastaviť nikdy nekončiaci kolobeh života.
Žofia Dubová (*1991, Bratislava) ukončila v roku 2016 štúdium maľby v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2018 je na doktorandskom štúdiu v Kabinete Kresby VŠVU u doc. Emöke Vargovej. Vo svojej tvorbe sa zaoberá predovšetkým témou krajiny, pri ktorej je veľmi dôležitý osobný pobyt v nej – s cieľom porozumieť a ďalej spracovať na plátne. No rovnako dôležitý je aj spôsob konštruovania obrazov. Ich podoba, vyskladaná a pozliepaná z viacerých obrazových fragmentov, je totiž výsledkom jej vlastnej autorskej techniky, ktorá by sa dala nazvať „prezliekanie obrazu“. (V prácach od roku 2016 autorka pracovala s hranou obrazu a viac krát obraz prepína na nosný rám). Už vo svojej diplomovej práci napísala, že: „keď maľuje obraz, myslí na slobodu“. A v tomto duchu pocitu slobody naďalej spracováva témy hôr a prírody.
Gabriela Halás (*1993, Trnava) absolvovala svoje štúdium na VŠVU, v Ateliéri maľby lll. U dvojice pedagógov Martina Špirca a Rastislava Podhorského. Proces tvorby vníma ako dôležitý performatívny rituál. Nemaliarske prostredie obohacuje maľbou. Zaujímajú ju antropologické otázky, rozpoloženie mysle, ženské vnímanie, filozofické uvažovanie, vedecké poznanie, mýty, mystika a mystériá, archetypy, zmeny vnímania skutočnosti, absurdita, balans, paradox, gýč, banalita. Vo svojej tvorbe prepája prežité skúsenosti s teoretickými poznatkami, nachádza súvislosti. Premyslená idea, profesionálne formálne spracovanie a snaha o zážitok v umení, sú pre ňu rovnako zásadné.
Kristína Mesároš (*1981, Galanta) vyštudovala grafiku v ateliéri Vojtěcha Kolenčíka na Bratislavskej VŠVU. Kristína ako vyštudovaná grafička si cestu k maľbe nachádzala sama. Jej inšpiráciou sú exotické miesta ďalekých krajín, historické fotografie, alebo fotografie zachytávajúce banality bežného života. Obrazy na výstave nadväzujú na sériu Divoká sezóna. „Séria Divoká sezóna predstavuje výrazný príspevok k súčasnej umeleckej tvorbe, ktorá zachytáva prežívanie ženského tela v kontexte (nielen) rodičovstva. Telesnosť tejto časti tvorby, zaplnená ľudskými postavami a ružovkastou telovkou ich fyzična, nie je pre Mesároš typická. Zachováva si však prepojenie na snový svet exotických krajín, ktoré nachádzame v iných prácach autorky. Materstvo tu nie je prítomné v doslovnom vyobrazení, ale ako implicitné východisko zobrazovaného. Plátno slúži ako zrkadlo, ktoré odráža nespútanú polaritu ženy “skrotenej” úlohou matky. Mesároš zobrazuje matky ako slobodné, divoké bytosti, panie svojho času a tela, strojkyne svojho osudu. Fantazijne “odviazaný” výjav ženského tela upozorňuje na všetko, čím je v skutočnosti zväzované.“
Juliana Mrvová (*1979, Bratislava) študovala maľbu na VŠVU v rokoch 1999 – 2005 v silnej generácii štvrtého maliarskeho ateliéru I. Csudaia. Neskôr pokračovala doktorandským štúdiom ukončeným v roku 2008. Vo svojej tvorbe prešla od záujmu o technický obraz a špecifiká jeho prenosu do maľby k osobnejším témam. Spracúva najmä príbehy, ktoré často súvisia s miestami, na ktorých pobudla počas rezidencií či súkromných ciest. Dnes sa venuje aj ekologickým témam divočiny a miesta človeka v nej. Pre galériu DOT pripravila prvú inštaláciu z novej série venovanej ženám, ktoré pri svojich potulkách stretla. Príbeh sochárky Kateřiny Pěkné s divými sviňami je maľovaný autorkiným súčasným štýlom miešania reality, spomienok, kresby a maľby, akoby vychádzajúcej zo spontánneho detského prejavu.
Lucia Oleňová (*1993, Bratislava) vyštudovala maľbu na VŠVU u profesora Ivana Csudaia. V súčasnosti sa venuje čoraz viac téme prírody, ktorá sa stáva hlavným východiskom tvorby. Rozvíjanie tém vzťahu človeka k prírode prostredníctvom osobného dialógu, úprimnej reflexie a odrazu, ktorý vyvstáva osobne po návšteve miest. Nepohodlie krajiny vnáša do maľby prirodzenosť, slobodu a nekonečný priestor. Veľa času autorka venuje skúmaniu a mapovaniu lokalít a vedie si denníkové záznamy, ktorým predchádzajú niekoľko hodinové náročné pochody naprieč slovenskými roklinami.
Natália Okolicsányiová (*1984, Trenčín) vyštudovala maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde skončila doktorandské štúdium u Štefana Balázsa v Ateliéri kritickej analýzy obrazu. Jej tvorba sa vyznačuje expresívnou figuráciou, ktorá vychádza z osobnej skúsenosti a zo snahy o hľadanie podstaty vecí. Jej neoexpresívne gesto je však podložené silným konceptuálnym základom, ktorý pramení v nových, feministických a pozíciu ženy skúmajúcich teóriách. Tento teoretický základ autorka v práci premieňa na živú a dynamickú maľbu a svoj často vnútorný zápas zrkadlí v maliarskom boji odohrávajúcom sa na plátne. Jej ženské postavy sú nielen autobiografické, ale aj symbolické ako obrazy ženskej identity.
Margaréta Petržalová (*1993, Trnava) Absolvovala odbor maliarstvo na VŠVU pod vedením prof. Ivana Csudaia. Centrom diania v jej obrazoch je vždy človek. Pracuje takmer vždy so živým modelom, ktorým nahrádza podsúvané autority, ktoré nepoznáme. Počas štúdia Petržalová pracovala s témami týkajúcich sa jej generácie, v ktorej sa pohybuje ako v reálnej, tak virtuálnej podobe. V súčasnosti pracuje s autobiografickými motívmi. Tieto obrazy vznikli priamo k výstave, jej chápanie stereotypu inej kvetinovej ženy potláča jej prirodzenú agresivitu, tak príznačnú skôr pre mužov, v kvetinách ženy miznú, zároveň v ich jemnosti je ich sila.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
