Dávid Baffi je v súčasnej generácii mladých maliarov ojedinelým tvorcom najmä vďaka svojmu pomerne individualistickému prístupu k maľbe a zotrvávaniu na pozícii autora, čistých” obrazov. Patrí k najvýraznejším členom neformálnej skupiny maliarov okolo IV. ateliéru Ivana Csudaia na VŠVU, ktorí spoluvytvárali podobu slovenskej súčasnej maľby posledného desaťročia. Pri umeleckom bádaní sa ustavične dotýka hraníc abstrakcie, pričom jeho maľba sa, paradoxne, v skutočnosti nikdy nedala označiť za abstraktnú. Baffiho východiskom sú premenlivé štruktúry hmoty, priestorovo aktívne vlastnosti farieb a modelovacie schopnosti svetla. Každé viditeľné gesto tvorivého procesu je výsledkom vizuálnej analýzy vykonávanej (aj) s podporou digitálnych médií. Motivačné zdroje teda nepochádzajú z tradície gestickej či spontánnej maľby, i keď formálne kvality jeho obrazov môžu navodiť dojem emóciami nabitého, expresív- neho prejavu. Pri podrobnejšom preskúmaní odhaľujú tvorivú stratégiu autora zásadne odlišnú od abstraktne expresionistických tendencií, ako ich poznáme z histórie maľby 20. storočia. Svoje kompozície zakladá Baffi na dôkladne premyslenom budovaní vzťahov farby a hmoty. Cielene hľadá momenty napätia v vzájomnom pôsobení, v deformáciách, rozklade či prestupovaní tvarov.
Všetky Baffiho diela majú pôvod v konkrétnom vizuálnom zážitku (často v krajinárskom motíve), ktorý následne modifikuje prostredníctvom počítačovej grafiky a autorsky ešte upravuje (i niekoľkonásobne) pri nprenášaní na plátno. Predloha sa analyticky rozpadá na fragmenty, roviny sa prekrývajú a znova spájajú v nových útvaroch. Dôležitá je dynamika a pohyb. Môžeme teda korene jeho tvorivej činnosti hľadať v kubistických alebo futuristických princípoch? Nie tak celkom. Baffi sa s pôvodnými tvarmi nezahráva preto, aby ďalej existovali transformovanej podobe a dali sa rekonštruovať. Jeho kompozície možno nazvať choreografiami iluzívnych pohybov, ktoré vedú k silnému a v istom momente vypointovanému vizuálnemu efektu prelínania a prerastania rovín na ploche (väčšinou) veľkorozmerného plátna. Vnímateľ je vlastnosťami obrazu doslova donútený k pohybovým úkonom (opakovaný úklon, odstúpenie, priblíženie). Autor do svojich malieb často kladá drobné náznaky, body cielene pritahujúce pohľad, ktoré nazýva ,, perkami”. Pomocou nich môže divák zachytiť odraz alebo ilúziu pôvodného tvaru a podľa potreby ho rozvinúť vo vlastnej predstavivosti.