DOT. Contemporary Art Gallery Lazaretská 13, Bratislava
_ Deana Kolenčíková (*1990) vo svojej tvorbe prostredníctvom akcie a intervencie vo verejnom priestore, fotografie alebo inštalácie často s nadhľadom reaguje na špecifiká miest, situácií alebo komunít, v ktorých sa ocitá. Jej reakcia je väčšinou založená na pozorovaní, alebo – lepšie povedané – žití na nejakom mieste, komunikácii s komunitou či účasti na spoločenskom dianí a ich následnou, neraz aj vtipnou premenou, posunutím, vychýlením, alebo inokedy: upozornením, pripomenutím či zvýznamnením istých aspektov sveta a života, ktoré ostávali opomínané, prehliadané, považované za nehodné pozornosti, alebo skrátka nereflektované, lebo sme si na ne zvykli, čím sa nám ich zvláštnosť, pozoruhodnosť a nakoniec vážnosť stratila spred očí. Nejde pritom len o trochu bizarné a vtipné (ale nie bezvýznamné) akcie a intervencie ako nástennú maľbu návodu či ponuky ihrísk, respektíve hier, ktoré sa dajú nakresliť kriedou na chodník a hrať na ulici (Kies & Speel, 2018, Hasselt), ocenenie posledných dobehnuvších na lokálnej súťaži podľa hesla „nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa“ (The losers take it all!, 2018, Kiewit) alebo zavesenie pretekárskej štartovacej vlajky na rampu železničného priecestia (3…2…1…, 2017, Praha), čo však mimochodom komentuje aj tragickú nedočkavosť, uponáhľanosť a ignorovanie pravidiel vodičmi; niekedy Deana Kolenčíková s nadhľadom reaguje aj na vážnejší spoločenský a miestny kontext: v práci Arrow to Cantepau (2017, Albi) jednoduchým gestom nosenia indexu odkazujúceho na chudobné predmestie centrom Albi obyvateľom pripomína a pre turistov zviditeľňuje problém tejto štvrte; podobne upozorňuje na problémy a kvality toho istého mesta, keď za sebou po jeho uliciach ťahá veľký nápis „Na prenájom“ (A louer, 2017, Albi), v inej práci zas vtipne, ale bez ponižujúceho výsmechu, pritom s istou vážnosťou až „pietou“ reflektuje projekt roky nedokončenej, nespojazdnenej vlakovej trate medzi dvoma belgickými mestami (Here it comes!, 2018, Munsterbilzen).
Na výstave Apropos Anthropos v DOT. Contemporary Art Galery v Bratislave autorka predstavuje svoje nové a oproti vyššie spomínaným viac „galériové“ diela (ktoré sama pracovne delí na výstave aj kvôli dispozícii priestoru do dvoch skupín). V jednej z dvoch súvisiacich častí výstavy Kolenčíková, ako sama vraví, „prepožičiava hlas svetu rastlín a prírody“: predstavuje Urazené sirôtky (2018) ako skupinový portrét kvetiniek, ktoré bežne vnímame ako „milé“, tentokrát však k okoloidúcim nepatrične otočené chrbtom, pričom sa, demonštrujúc svoj nezáujem a možno odpor k dianiu, dokonca odvracajú aj od svojho prirodzeného a životodárneho zdroja – svetla, len aby dali najavo nespokojnosť s tým, čo mali pred očami. Metafora urazene či rezignovane odvrátených hlavičiek kvetín k človeku, či na fotografii Rastlinná jóga – pozdrav slnku (2018) v dôsledku určených limitov (napríklad umiestnenia v byte pri okne) deformovaných tiel živého organizmu je vo svojej podstate jednoduchá, azda na prvý pohľad úsmevná, no predsa znepokojivá.
Svojim „príbehom“ podobne jednoduché, avšak trefné sú aj videá A cup of English Brexit (2018) a Melting (2018), ktorými autorka (mimochodom, účastníčka viacerých rezidencií, študijných a štipendijných pobytov v rôznych európskych štátoch a ocenená či finalistka v medzinárodných súťažiach) ironicky poukazuje na problematickú situáciu Veľkej Británie v situácii odtrhnutia sa od Európskej únie, respektíve na prvý pohľad pevnú, avšak rôznymi vplyvmi narúšanú, roztekajúcu sa a krehkú povahu medzinárodného konceptu, ktorý sa počas „horúcich dní“, pri dlhodobejšej rezignácii konať „s chladnou hlavou“ môže načisto roztopiť a rozplynúť.
A aby sa nazabudlo, človek (Apropos Anthropos), je vo všetkom tomto dianí príčinou, agensom, ale aj prizerajúcim sa, ktorý azda v okamihoch precitá a uvedomuje si absurdnosť svojho konania, ktoré považoval za dôležité a objavuje dôležitosť v tom, čo doteraz prehliadal, násilne menil či ničil, a zrazu si uvedomuje, že „nikdy tady není nic napořád“ (Crossword puzzle, 2017/2018, Praha).
